Leto je dávno za nami, lístie už opadalo a pomaly čakáme prvý sneh. Spomienka na I am Being je tak trochu ako spomienka na dávny sen, ktorý sa v skutočnosti ani nestal. Sebapoznávanie, sila komunity, príroda. Ale hlavne nezabudnuteľné okamihy – o tom bol projekt v Lotyšsku, ktorého som sa zúčastnila začiatkom júna. Prostredie, ktoré bolo vytvorené tak, aby človek mal možnosť zabudnúť na každodennú realitu, na život v meste a v digitálnom svete. Bezprostredný kontakt s ľuďmi a s prírodou. Príroda si vzala slovo: hlasno kvákajúce žaby, nálety komárov, pečúce slnko, hviezdnaté noci… človek sa mohol utápať v sile prítomného okamihu. Mnohým z nás priniesol tento projekt hlbokú transformáciu, pretože vďaka nemu sme mohli zažiť niečo, čo sme v živote nezažili. Zároveň pôsobil I am Being ako skutočný reštart, možnosť vypnúť všetky starosti bežného života a sústrediť sa na seba.
Prečo som si vôbec projekt vybrala a ako to celé prebiehalo? V poslednom roku prechádzal môj život premenami, kedy som zápasila hlavne asi s vlastným odhodlaním a vôľou robiť v živote to, čo naozaj chcem. Jóge a čiastočne aj meditácii sa už venujem dlhšiu dobu, takže pre mňa téma projektu nebola nijak nová a dúfala som, že si svoju prax nejak obohatím. Milujem prírodu, a preto pre mňa bola veľkou motiváciou aj vidina, že vypadnem z mesta a týždeň budem odtrhnutá od civilizácie. Zároveň to bola výzva – od návratu z Erazmu pred zhruba dvoma rokmi som nikde necestovala sama. Verím, že to človeku dáva neskutočnú slobodu, keď si môže odskúšať svoje hranice a dokázať svoju samostatnosť. Tak som sa na projekt prihlásila a keď nastal čas, nasadla som celkom sama na autobus do Varšavy, odkiaľ som ďalej cestovala do Rigy. Tam už sme sa stretli so zbytkom účastníkov z Česka, Rumunska, Španielska, Grécka a Lotyšska.
Prvotný šok z množstva neznámych ľudí a dlhej cesty vystriedal ďalší šok, keď sme sa z Rigy presunuli vlakom do malého mestečka, kde sme sa stretli s organizátormi. Tí nám oznámili, že do cieľovej destinácie sa musíme dostať sami, pešo, len s malou mapkou a bez mobilov. Cesta trvala nekonečných 5 hodín, chvíľami sme blúdili v lese, ale nakoniec sme sa šťastní a unavení dostali k malej chate, kde nás naši milí organizátori privítali a my sme celí šťastní zaľahli do spoločnej podkrovnej miestnosti do sladkého spánku. Táto prvá úloha bola síce náročná, ale dala nám príležitosť sa veľmi prirodzeným, organickým spôsobom zoznámiť, užiť si krásnu Lotyšskú prírodu a zažiť prvotný pocit komunity, ktorý sa v nasledujúcich dňoch mal prehlbovať.
Ďalšie dni bol program príjemný, skoro až oddychový. Bežný deň začal raňajkami, ktoré boli vždy výborné a takzvanou „contribution hour,“ kedy každý v rámci svojho kmeňa mal za úlohu niečím prispieť do chodu komunity. Bola potreba nasekať drevo a zapáliť oheň na ohrev vody, pomôcť skvelej pani kuchárke s prípravou obeda, upratať spoločné priestory… a človek mal potom dobrý pocit, že aj vďaka nemu to tam funguje. Nasledovala ranná časť programu, ktorý sa vždy začínal zobudením tela a mysle pomocou dychu, tanca, spievaním pesničky. Nasledovala reflexia predošlého dňa, ktorá prebiehala vždy v rámci tej istej skupinky ľudí. Bol to tak dôverný krúžok, kedy každý mal priestor povedať v úzkom kruhu ľudí to, čo ho trápilo alebo potešilo, bez toho, aby ho niekto prerušoval. Po pauze na obed potom nasledovala hodinová chvíľa ticha. Musím povedať, že ako introvert som týmto nápadom bola úplne ohúrená a bol to pre mňa ten najcennejší čas. Po tejto hodinke sme sa oddýchnutí vrátili ku programu, ktorý prebiehal až do večere, po ktorej ešte nasledovalo zhrnutie dňa zakončené kruhom vďačnosti. Dni boli nabité aktivitami a nikdy nechýbala reflexia.
Prelom nastal asi v polovici, kedy si každý mal pripraviť vlastný workshop, čo bolo zo začiatku trochu desivé. Nakoniec som ale za túto príležitosť vďačná, pretože rozprávať pred ľuďmi bolo pre mňa vždy náročné, a až tu som si uvedomila, aký pocit satisfakcie môže človek mať z toho, keď sa s druhými podelí o niečo, čo ho baví. Vzhľadom na to, aký bezpečný priestor sme si medzi sebou vytvorili, som nemusela mať strach, a aj workshopy ostatných mi priniesli kopec inšpirácie.
Ale ešte väčšia výzva nás stále len čakala. Tá totiž spočívala v tom, že sme mali jednu noc prespať v lese, kam sme sa znova podľa mapky museli dostať pešo. Tam nás čakala trojhodinová chvíľa ticha. Dostali sme za úlohu nájsť v lese miesto, kde si postavíme ochranný kruh (medicine wheel) a v ňom tento čas strávime. Asi každý prežíval inak neuveriteľné ataky komárov, každý zvolil inú stratégiu, ako sa s tým pobiť a čo si z toho odniesť. Pre mňa to bolo ako stretnúť sa s tým temným, čo je vo mne a musieť sa s tým nejak vysporiadať. Uvedomiť si prítomnosť vnútorných démonov. To už je práca na dlhšie. A to je asi hlavná lekcia tohto projektu, lekcia, ktorú si asi budem spracovávať po zbytok života.
Každý si z projektu I am Being zrejme odniesol niečo iné. Asi každý má nejakú tému, ktorá ho v živote sprevádza, a myslím, že práve toto bol projekt, ktorý každému priniesol určitú transformáciu. Pre mňa to bol hlavne príjemný reštart v objatí prírody, ale vyplavili sa na povrch aj určité témy, s ktorými budem ďalej pracovať, a proces transformácie projektom neskončil. Projekt by som odporučila každému, kto sa nebojí výziev a zaujíma ho osobný rozvoj.
The project was realized andFinancováno z programu Evropské unie Erasmus+.